Čo dal a čo vzal rok 2020    VI. Časť

27.01.2021

... právnemu štátu na Slovensku.



Obmedzovanie základných práv a slobôd

Obmedzovanie základných práv je nevyhnutným sprievodným javom boja s koronavírusom. Dá sa povedať, že inak to nejde. Čo znamená, že na základné práva možno kašlať vo "vyššom záujme". Zásadné je KTO obmedzuje, AKÝM spôsobom obmedzuje, V AKOM rozsahu obmedzuje, NA AKO DLHO obmedzuje, PRI AKEJ PRÍLEŽITOSTI obmedzuje, ZA AKÝM účelom obmedzuje.

Keď sa na otázky pozrieme z hľadiska spravodlivej rovnováhy, ktorú treba vniesť medzi boj s koronavírusom a existenciu základných práv a slobôd, najavo vychádza nepríjemná okolnosť. Na Slovensku sa na základné práva a slobody nehľadí. Tanková brigáda odborníkov - infektológov a epidemiológov sa valí pred práva - nepráva. Vláda Slovenskej republiky sa prizerá a fandí rozbehnutej tankovej brigáde, Národná rada Slovenskej republiky aplauduje prizerajúcej sa vláde. Pritom príčin na pochybovanie a nespokojnosť je dosť. Na začiatku stojí otázka, či základné práva a slobody obmedzuje ten, kto môže obmedzovať. Prvým podozrivým je Úrad verejného zdravotníctva Slovenskej republiky.

Spochybňovanie dôvodnosti a rafinovanosti Úradu verejného zdravotníctva Slovenskej republiky pre tvorbu práva nie je dôsledkom formalistického prístupu k vydávaniu všeobecne záväzných právnych predpisov či akademického purizmu. Faktom je, že Úrad verejného zdravotníctva nemá personálne predpoklady na tvorbu práva v podmienkach právneho štátu. Výsledkom jeho úsilia o reguláciu prostredníctvom práva je nekvalitná úprava v mnohých rozmeroch porušujúca Ústavu Slovenskej republiky, zákony SR i medzinárodné právo predovšetkým v zásadách ochrany základných práv a slobôd, resp. ľudských práv a základných slobôd a v podmienkach legitímneho obmedzovania základných práv a slobôd.

Ako prvú v tejto súvislosti možno spomenúť zásadu zákazu diskriminácie.

Diskrimináciou je hodnotenie ľudí nie podľa ich individuálnych vlastností, ale podľa príslušnosti k určitej spoločenskej skupine.

ESĽP k tejto problematike uviedol: "Rozdielne zaobchádzanie s osobami v analogickom alebo relevantne podobnom postavení je diskriminačné, ak nemá objektívne rozumné odôvodnenie, ktorým je ak nasleduje legitímny cieľ alebo ak neexistuje vzťah proporcionality medzi použitými prostriedkami a zámerom, ktorý sa má uskutočniť." (Case of Evans v. The United Kingdom. Rozsudok zo 7.3.2006 k sťažnosti č. 6339/05, 73).

Diskriminácia môže nastať aj tam, kde štát bez objektívneho a rozumného dôvodu nepristúpi k rozdielnemu nakladaniu s rozdielnymi osobami, ktorých situácia je podstatne rozdielna (Case of Pretty v. The United Kingdom. Rozsudok z 29.4.2002 k sťažnosti č. 2346/02. ECHR 2002-III, 88).

Koncepciu prevzal do svojej rozhodovacej činnosti Ústavný súd:

"Za diskriminačnú úpravu možno považovať takú úpravu... ktorá rovnaké alebo analogické situácie rieši odchylným spôsobom, pričom takýto postup zákonodarca nemôže alebo ani nevie rozumne odôvodniť legitímnym cieľom a tým, že tento cieľ sa musí dosahovať práve zvoleným legislatívnym riešením." (PL. ÚS 21/2000. Nález z 15. novembra 2000. ZNUÚS, s.35)

Úrad verejného zdravotníctva Slovenskej republiky, často, a zdá sa, že aj rád, má problém dodržať zákaz diskriminácie pri tvorbe svojich predpisov.

Ako príklad za mnohé úpravy diskriminačného charakteru v registri početných opatrení hlavného hygienika hodno spomenúť Opatrenie Úradu verejného zdravotníctva Slovenskej republiky pri ohrození verejného zdravia sp. zn. OLP/7693/2020 zo dňa 29.9.2020. Úrad verejného zdravotníctva týmto opatrením nariadil všetkým osobám povinnosti usporiadané do troch bodov. V bode 4 opatrenia sa uvádzajú rozmanité výnimky z prvých troch bodov predpísaného správania.

"Podľa jednej z výnimiek opatrenia v bode 1 až 3 sa nevzťahujú okrem iného na "štátnych zamestnancov a zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme vyslaných na plnenie úloh vyplývajúcich zo zastupovania Slovenskej republiky v medzinárodnej organizácii alebo medzinárodného vojenského zastupiteľstva mimo územia Slovenskej republiky, ktorí vstupujú na územie Slovenskej republiky počas a po skončení vyslania v cudzine, spolu s ich rodinnými príslušníkmi."

Ak dôvodom pre zavedenie opatrenia obmedzujúceho slobodu pohybu boli zdravotné dôvody spojené s pandémiou koronavírusu, potom výnimka pre osoby vykonávajúce práva istého druhu (vo verejnom záujme) v zahraničí nemá základ v medicínskom poznaní, pretože chýbajú dôkazy, že koronavírus si netrúfa na štátnych zamestnancov pôsobiacich v zahraničí. Zamestnanci a ich rodinní príslušníci môžu byť koronavírusom nakazení alebo môžu byť jeho prenášačmi rovnako dobre ako všetci ostatní, ktorí výnimku nepoužívajú.

Inú výnimku zakladá ustanovenie bodu 6 Opatrenia, podľa ktorého:

"V odôvodnených prípadoch môže výnimku z bodov 1 až 3 udeliť Úrad verejného zdravotníctva Slovenskej republiky na základe odôvodnenej písomnej žiadosti člena vlády Slovenskej republiky pre osoby v jeho pôsobnosti. Osoba, ktorej je udelená výnimka, musí disponovať pri vstupe na územie Slovenskej republiky negatívnym výsledkom RT-PCR testu na ochorenie COVID-19 nie starším ako 72 hodín. V odôvodnených prípadoch môže výnimku z tejto povinnosti udeliť Úrad verejného zdravotníctva Slovenskej republiky na základe odôvodnenej žiadosti člena vlády Slovenskej republiky pre osoby v jeho pôsobnosti."

Platný právny poriadok SR ani samo Opatrenie z 29. septembra 2020 neurčuje nijaké podmienky pre udelenie výnimky z určených opatrení. To má za následok formálny charakter odôvodnenia písomnej žiadosti, lebo akýkoľvek a každý dôvod zachytený v písomnej forme je spôsobilý vyvolať právny účinok udelenia výnimky.

Citovaná výnimka sa nespája so zdravotnými dôvodmi, ktoré údajne sú základom pre zavedenie obmedzení. Citovaná výnimka sa dotýka zákazu diskriminácie podľa čl. 12 ods. 1 Ústava SR, podľa čl. 14 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v znení rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky a case-law Európskeho súdu pre ľudské práva. Z toho dôvodu slúži ako príklad, že opatrenia vydané Úradom verejného zdravotníctva od marca 2020 sú ústavnoprávne problematické nielen formálne, z hľadiska právomoci úradu, ale najmä obsahom prijatých opatrení, ktoré v mnohých ustanoveniach sú dôvodne podozrivé z nesúladu s podmienkami ochrany viacerých základných práv a slobôd Ústavou SR resp. medzinárodnými dohovormi o ľudských právach a základných slobodách.

Rozhodujúcim prvkom v boji proti právnemu štátu, ktorý začal dominovať boju proti koronavírusu, sa stalo vyhlásenie núdzového stavu podľa ústavného zákona 227/2020 Z.z. o bezpečnosti štátu v čase vojny, vojnového stavu, výnimočného stavu a núdzového stavu.

Ústava Slovenskej republiky dovoľuje štátnym orgánom robiť iba to, čo im výslovne dovoľuje (čl.2 ods.2). To má za následok, že aj v čase núdzového stavu platí Ústava a že ústavný zákon č. 227/2020 Z.z. prináša iba výnimky z pravidla tam, kde ústavný zákon výslovne ustanovuje ktorý štátny orgán smie podnikať kroky uvedené v ústavnom zákone o bezpečnosti štátu, komu a ktoré základné práva môže každý z týchto orgánov obmedzovať.

Ústavný zákon č. 227/2020 Z.z. nedovoľuje obmedziť iné ako základné práva, o ktorých to určuje, v rozsahu a spôsobom, ktorý určuje.

Ústavný zákon č. 227/2020 Z.z. od okamihu svojho prijatia až do zmeny 29. decembra 2020 umožňoval vyhlásiť núdzový stav na 90 dní. Ani o hodinu, ba ani o minútu dlhšie. Premiér Matovič obohatený radami svojich poradcov už na jar vyhlásil, že teoreticky môžeme minútu vyčkať a vyhlásiť ho na ďalších 90 dní, no ešte bol ochotný rešpektovať iné názory. Keď s týmto výkladom narazil na odpor, vzdal sa okamžitej reprízy núdzového stavu. nositelia názoru, podľa ktorého núdzový stav nemožno vyhlasovať vždy znova na ďalší povolený čas, predurčili zmenu ústavného zákona č. 227/2020 Z.z. v časti upravujúcej podmienky konania núdzového stavu. 


Spracoval/prepísal: Peter Marták

- onedlho zverejníme siedmu časť -