„Debilizácia“ národa
Doc. PaedDr. Anton Lauček, PhD. (* 7. apríl 1950, Ružomberok) je slovenský spisovateľ a prozaik.
Už pred viac ako rokom uverejnil slovenský spisovateľ Anton Lauček nasledovný fejtón. Dodnes je stále aktuálny, nakoľko školu nahradilo online vyučovanie a mnohí ľudia trávia čas doma výlučne pred televíznou obrazovkou. Prinášame Vám ho na zamyslenie.
Napísal veľmi dlhú esej. Z každého slova v nej sa na človeka valí to, čo je v každej tragédii až vo vyvrcholení. Je veľmi smutné, že je to absolútne trefný výpočet problémov slovenskej spoločnosti a jej morálky. Oveľa smutnejšie však je, že je toho toľko! Je náročné sa ubrániť negatívnej energii sršiacej z každého jeho slova, z každého riadku, z každej vety. Počas čítania ma zhnusenie viackrát nútilo prestať to čítať, ale vydržal som. Vydržal som, lebo som chcel vedieť, či to bude ukazovať aj východiská. Nie. Takže tie musíme hľadať samy!!! Televízia sa dá vypnúť, len treba nájsť alternatívu, napríklad aj v krásnej literatúre. Školy musia fungovať, ale okrem školy sú tu ešte ďalšie dva piliere výchovy. Rodina a spoločnosť. Nebuďme ľahostajní a venujme sa deťom viac, hovorme s nimi o tom všetkom. Narazíme na nepochopenie ale buďme vytrvalí. Tí, ktorí z nás chcú mať hlupákov totiž vytrvalí sú. Ak tvrdíme, že sme múdrejší, poďme do toho zápasu. Teraz, zajtra, každý deň. A vytrvajme!
Anton Lauček, slovenský spisovateľ a prozaik
"Debilizácia" národa
Aj vy zostanete v rozpakoch a
zhnusení, keď si zapnete televízor a ovalí vás presila programov chudobných hlavne
duchom? Vo svojich základoch majú jedného a toho istého činiteľa, a tým je
primitivizmus. Súkromné televízne spoločnosti vsadili na zábavu ako na hlavnú
funkciu nimi vlastniaceho média a na reklamu. Rôzne susedské, rodinné prípady,
vymieňajúce sa manželky, variace mamy s varechami vrieskajúce lepšie ako tie
druhé, retardované chudery naháňajúce sa za nakupovaním handier, a všetci sú a
každý deň "star" predvádzajúci drzý, tupý, agresívnosťou okorenený dialóg.
Takzvané humoristické programy doplnené vopred nahraným smiechom, vyznačujúce
sa nechutnými až obscénnymi narážkami, "smiešnymi" grimasami a gestami
protagonistov, pri ktorých sa nedá smiať, len sa trápne cítiť, lebo vás ich
tvorcovia zrejme pokladajú za väčšieho chumaja ako sú sami. Súťaže, kde dospelí
účastníci iba reagujú na úlohy pripomínajúce testy z prijímačiek do osobitnej
školy. "Hornodolnú" sériu možno v istom zmysle pokladať aj za urážku
slovenského vidieka, na ktorom jej autori nevidia nič pozitívneho - dedinčanov
a slovenskú dedinu tu charakterizuje ustavičné opilstvo, obmedzenosť, živelne
fungujúci obecný úrad, krčma ako srdce a mozog obce, pochybný farár, chýbajúca
dedinská inteligencia a množstvo smutnosmiešnych postavičiek. Jednotlivé diely
budujú na vyfabulovanom príbehu unavujúcom ťažkopádnosťou a stereotypmi. Rodinu
ako základ spoločnosti, ktorá je na vidieku prevažne fungujúca, "hornodolní"
tvorcovia pravdepodobne obišli zámerne, veď z dieťaťa nemôžu spraviť trpáka na
vlastný obraz. Detská postava by okamžite naznačila, že "kráľ je nahý", a
poriadne. Aby sa ohlupovanie diváka umocnilo, viaceré seriály pre "ťapnutých"
vychádzajú poprepisované i v knižnej podobe. Aj "smotánkové" ukážky, sledované
zakomplexovanou skupinou konzumentov neschopných opľuť obrazovku, sa vlastne
divákom vysmievajú. V prvom rade statočným a slušným ženám, mnohokrát za
nizučkú mzdu ťažko pracujúcim, ktorým kamera predvádza veľmi drahé oblečenie,
kabelky a topánky tzv. celebrít - ide hlavne o nafúkané škatule vylepšené
drahými plastickými zásahmi, z ktorých väčšina, podobne ako pobehlice, nikdy
skutočne nepracovala a vydržiavajú ich podozrivo zbohatnutí partneri. A o
"realityšou", rapídne znižujúcich IQ diváka, je škoda reči. Predtým písali
filmové a televízne scenáre umelci - spisovatelia a scenáristi. V súčasnosti sa
vynorila horda pisárov s pisoárovými príbehmi vhodnými jedine na spláchnutie.
Ak by ste vo vysielaní súkromných televíznych médií hľadali umenie, nepomôže
ani lupa. Niet ho tam. Umenie totiž človeka kultivuje, robí ho citlivejším,
vnímavejším a múdrejším. A taký je pre médiá nepoužiteľný. Do nimi nastraženej
pasce plnej nekultúrneho hnoja padá hlavne mladý divák, jemu sugerujú, že
všetko, celý život je úžasná šou, netreba nič robiť, len sledovať to, čo
vysielajú, obdivovať vyšinuté "osobnosti", pojašene sa baviť, zapájať do
súťaží, telefonovať. Ak nie si vulgárny, bezočivý a rozdrapený hlupák, nie si
moderný. Vzdelanie a rozhľad je to posledné, čo človek v súčasnej spoločnosti
potrebuje. Vtĺkajú mu do hlavy, že zarábať sa dá aj ináč, spoliehať sa na poctivú
prácu ako zdroj obživy je prežitkom a záležitosťou pre zaostalú skupinu
obyvateľstva. Trápne televízne a rozhlasové formáty často sprevádzajú
moderátori a moderátorky, ktorých prázdne trepanie iba potvrdzuje ich duševnú
malosť a mnohokrát katastrofálnu nevzdelanosť. Do svojich relácií nepozývajú
výnimočných ľudí, ktorí by mohli byť najmä pre mladú generáciu vzorom - jednak
o nich nepočuli a jednak by sa nedokázali s takým človekom erudovane baviť.
Maximálne by boli schopní opýtať sa dotyčného alebo dotyčnej na číslo topánok a
či pozná našu najpopulárnejšiu hudobnú skupinu "Kvokvokvo" a jej hit " Čaká nás
matúra, sme dutí ako rúra".
Žiaľ, väčšina občanov ponúknutý mediálny odpad neodmieta. Zvykla si.
S osprostievaním národa sa začína už od materskej škôlky. Tam posadia mládež
pred obrazovky a nechajú sledovať animované rozprávky, v ktorých vystupujú
hlavne vykonštruované monštrá a obludy, na ktorých ani nerozoznáte, čo to je a
kde to má hlavu. Chúďatá deťúrence kukajú, ozaj nevedia na čo, a pritom sa stávajú
aj závislými na internete. Ak sa potom stretnú s klasickou rozprávkou o
princeznej, Popolvárovi, dobrom deduškovi, v ktorej dobro víťazí nad zlom,
nechápu dianie. Nerozumejú, čo je dobro a čo je zlo. (Podľa toho sa neskôr v
živote aj správajú.) Sledovanie obrazovky a bavenie sa so smartfónom spôsobuje
malému divákovi stenčovanie formujúcej sa mozgovej kôry smerujúcej k demencii,
čo sa stáva až človeku vo vysokom veku - to vedci u detí v posledných výskumoch
zistili, no veľa o probléme nesmú publikovať, aby niekomu nekazili miliardové
nadnárodné kšefty.
Slovenčina patrí hlavne vďaka svojej gramatike a štylistike k najťažším jazykom
na svete. Je zároveň prejavom a dôkazom vysokej kultúrnosti i myšlienkového
bohatstva, akým oplývali naši predkovia. Vďaka tomu sa našej školopovinnej
mládeži rozvíjali aj tie mozgové kapacity, ktoré iné národy kvôli jednoduchosti
svojej materčiny nevyužívali. My sme i preto patrili k tým múdrejším. Lenže v
súčasnosti sa dokonalá znalosť jazyka nevyžaduje ani pri nástupe na vysokú
školu. To najzákladnejšie, čo museli ovládať žiaci ešte v časoch Márie Terézie,
čiže čítanie, písanie a rátanie, naši maturanti poznajú len povrchne. Skutočný
vedomostný základ absolventi prichádzajúci na "výšku" nemajú. Neodniesli si ho
ani zo základnej, ani zo strednej školy. Tam učitelia často nemôžu slobodne a
tvorivo učiť, zväzujú ich nezmyselné predpisy z ministerstva. Všetky
vzdelávacie inštitúcie sa napokon uspokojili s tým, že majú aspoň nejakých
žiakov, a preventívne od nich nič nevyžadujú, aby náhodou neprestúpili na inú
školskú ustanovizeň, ináč by škola prišla o financie.
Žiaci potom aj pri malej násobilke používajú kalkulačku a nevedomcom nepodarene
opravuje pravopis program nainštalovaný v počítači. Zvyšujú sa počty školákov,
ktorí v živote neprečítali žiadnu knihu - nerozumeli by napísanému. (A nik im
neprezradí výrok R. W. Emersona, filozofa a mysliteľa, že dobré knihy často
nahradia najlepšie univerzity.) Síce dokážu nájsť informácie na internete, ale
bez vedomostného základu nie sú schopní vypátrať súvislosti a vsadiť informáciu
do kontextu - čiže je pre nich zbytočná. Základné a stredné školy v stave, do
akého sa nepodarenými reformami dostali, nedokážu potrebne rozvíjať verbálne a
analytické schopnosti žiakov.
Vysoké školy potom stavajú na základoch z piesku. Okrem toho sa povymýšľali
odbory príťažlivo marketingovo znejúce, no v súčasnej praxi nevyužiteľné. Svoj
zánik majú v sebe už zabudovaný. Takých sú stovky a absolvujú ich tisícky
podvedených študentov. V univerzitných učebných programoch sa neráta s tým, že
poslucháčov vysokej školy budú doúčať aj vedomosti, ktoré mali ako samozrejmosť
už po skončení "zédéešky" ovládať. Už starí Rimania vedeli, že sa treba učiť
naspamäť a nahlas. No vďaka tomu, že sa v našom nižšom školstve presadzuje
tendencia "nebifľovať sa", majú študenti často zakrpatené centrá mozgu
rozvíjajúce a upevňujúce pamäť a na vysokej škole im robí obrovské problémy
osvojovanie vedomostí a verbálna prezentácia. (Skúste sa ich spýtať, či vedia
zarecitovať naspamäť nejakú báseň. Budú na vás pozerať ako na trojštvrťového
blázna.) Potom už, ako rezultuje filozof a publicista K. P. Liessmann, na
štátniciach sledujeme iba powerpointovú prezentáciu, akej by bolo schopné každé
dieťa, ktoré sa trochu naučilo zaobchádzať so softvérom. Obyčajná výmena fólií
supluje akademický výklad. Substancia prezentácie je prekrytá technikou
prezentácie. Po absolvovaní vysokoškolského štúdia prichádzajú na Slovensku do
praxe pologramotní magistri, inžinieri a doktori. Ich bakalárske a diplomové práce
sa hmýria pravopisnými aj štylistickými lapsusmi a preštylizovanými textami,
ktoré si posťahovali z internetu - je hanbou, že túto biedu vzdelanosti vysoké
školy hrdo vešajú na internet. A spoločenská klíma nás presviedča, vraj nám
absolventi, ktorí nevedia poriadne písať a čítať a ktorí iba simulujú znalosti
týkajúce sa vedy a vzdelania, stačia.
Budúca inteligencia nemá problém chodiť do školy v teplákoch alebo maskáčoch,
dať sa označkovať piercingom ako jalovice alebo kedysi otroci, producírovať sa
po ulici so smiešnymi gundžami na ušiach a káblami z nich trčiacimi a mnohí z
nich, keďže si nedokážu ozdobiť ducha, "skrášľujú" svoje telo stupídnymi
tetovačkami. (Ktorý normálny rodič zverí svoje dieťa v materskej škôlke
učiteľke počmáranej ako šašo?) Absorbovaniu vedomostí a ich rozvíjaniu sa
vzpierajú, uchyľujú sa k plagiátorstvu, odpisovaniu a podvádzaniu. "Vysoké
školy prestávajú byť ostrovmi ducha, na ktorý keď študent vstupuje, dostane
chuť vedieť, poznávať a vzdelávať sa - stali sa len agentmi a pomocníkmi v
naplňovaní ekonomických a byrokratických záujmov". Toto Liessmannovo
konštatovanie vystihuje súdobé nastavenie väčšiny univerzitného školstva vo
svete a my nie sme výnimkou. A navyše na Slovensku spomenutý trend mohutne
rozvíjame: bakalárska a diplomová práca sa dá beztrestne kúpiť, titul tak isto.
Vlastne tolerujeme trestný čin podvodu, lebo vzdelanie, to, čo si kultúrne
národy nadovšetko vážia, u nás rapídne stráca svoju hodnotu.
Vyspelé národy si školstvo naozaj, a nielen verbálne ako my, pestujú. Vedia, že
iba vzdelané obyvateľstvo sa dopracuje k vysokej životnej úrovni. Preto sa
usilujú, aby ich deti učili len tí najlepší. My sme sa postarali o to, aby
dobrí a najlepší z krajiny pod Tatrami odchádzali a radšej sa už nikdy
nevracali. Po parlamentných voľbách na Slovensku ministerstvo školstva obyčajne
uchmatne strana prezývaná "Národnou strakou", a tá nemá najmenší problém
okrádať deti a mládež. A bohorovne sa nadrapujúci politici, aby vyšli v ústrety
spodine, útočia na učiteľov, lebo majú dva mesiace prázdnin. Ale nedopovedia,
že keby ich kantor nemal, po pár rokoch skončí v blázinci.
Divadelné scény vo väčších mestách našej krajiny bývali chrámom umenia. Na
predstavenia chodilo obecenstvo vyobliekané sviatočnejšie ako do kostola - ženy
v elegantných róbach, mužská časť v oblekoch. V súčasnosti sa tak obliekať
netreba. Pokojne si na seba navlečte to, čo sa nosí do maštale alebo na
brigádu. Lebo výrazy a dianie, ktoré divák na doskách sleduje, je v prípade
viacerých predstavení vhodné ozaj pre ošípané. Módne spracovanie klasikov
prešpikované vulgarizmami až po nahých účinkujúcich má byť pre divadlo cestou
ako prilákať diváka.
Aj verejnoprávny rozhlas by ste niekedy najradšej vypli, lebo namiesto dobrej
populárnej hudby vysiela zavýjanie, nôtenie, bliakanie, húkanie, "jéjékanie",
rapotanie - väčšinou ide o tzv. pesničky poskladané všelijakými
superstaristami, ktorí, podobne ako v rozhlase zamestnaný hudobný redaktor,
nemajú šajnu o tom, čo môžeme klasifikovať ako skutočnú melódiu a hudobný
nápad. Navyše aj úbohosť textov dokazuje amaterizmus "textára". Takúto
produkciu, "obtýždeň" opakujúcu sa, sprostredkúvajú dosť zavčasu ráno, kedy sa
poslucháči ešte nestihli naraňajkovať, a tak pri napínaní na dávenie nemusí
dôjsť k finále. Pritom vlastníme nemálo súčasnej a aj staršej kvalitnej
slovenskej populárnej hudobnej produkcie - a to nehovorím o českej, ktorá nám
je blízka - no zrejme v branži "vzdelaní" redaktori ju nepoznajú. Ak by ste sa
takého opýtali, či pozná napríklad šansóny a počul o Édith Piaf, pozeral by na
vás ako Winnetou na mobil.
Výhľad na krásu prírody pri cestách sme nahradili tisíckami bilbordov. Žiadny
štát na svete takéto prznenie svojej krajiny nedopustil. Záľaha reklamy na
veľkých tabuliach smrdí ako každá navoňavkovaná zdochlina. Veľké farebné
plagáty obsadili hlavne politické strany a politici. Presviedčajú naivných,
vraj oni jediní chcú dobro pre Slovensko a nekonečné blaho pre národ. Väčšinou
sú to práve tí, ktorí nás od začiatku okrádajú. Nepotrebujú, aby občania
múdreli. Pretože takí by žiadali nakradnuté vrátiť a zlodejov posadia do basy.
Poriadne sa im prizrite! Každý s vypleštenými očami, akoby ho práve prepustili
z liečenia...
Človek si dá iba hlavu do dlaní a spytuje sa, čo sa to vlastne deje? Prečo sa
programovo naordinovanému hlúpnutiu nevzpierame?
Asi mala pravdu nebohá stará mať, keď vyhlasovala, že "sprostosť je tiež darom
Božím".
Len čím sme si ho tak prehojne zaslúžili?
Neviete?
Anton Lauček, Slovenský spisovateľ a prozaik
Na záver k zamysleniu:
Žijeme v kapitalistickom socializme. Platí zákon dopytu a následnej ponuky. Keby ten TV hnoj nemal divákov, neprodukoval by sa. Ak by ale produkcia mediálneho hnoja nebola zisková, nikto by ju neponúkal. Svedčí to skôr o IQ divákov.
Podľa slov prozaika Antona Laučeka je cieľom krásy spájať nás s Bohom. Počas svojich pravidelných besied a autorských čítaní si totiž uvedomil, že máme na Slovensku veľa krásnych, múdrych a dobrých ľudí, ktorých múdrosť nemôžu prekonať ani mnohí univerzitní profesori a docenti. Keby jednoduchá a ľudová múdrosť mala vo svete rozhodujúce slovo, život by bol nádherný. S takým múdrym človekom stačí prehovoriť slovko - dve, a už môžeme napísať mikropoviedku či krátku esej - prozaik Lauček ich od začiatku svojej literárnej činnosti napísal viac ako 400.
Naše Občiasnske združenie sa stotožňuje s odkazom
a obsahom prozaika Laučeka v eseji.
Životopis a dielo Antona Laučeka nájdete na:
Zdroj: vyrez_22012301_web