JÁN ČIERNIHAUS SPOLUSTAVITEĽ EIFFELOVKY
Príspevok do Stálej konferencie Panslovanskej únie
Na Slovensku sa málo venujeme slovenským - osobnostiam, ktoré sa preslávili
ako vynikajúci odborníci a experti v oblasti vedy, medicíny, techniky,
vynálezov, umenia, projektovania, staviteľstva, ktorí svojou tvorbou obohatili
svetovú vedu, techniku
aj kultúru. Sú často prezentovaní aj vo svetových encyklopédiách ako
príslušníci iných národov.
Najčastejšie si ich privlastňujú neoprávnene Maďari. Preto je potrebné si ich pripomínať, aby budúce generácie poznali pravdu o svojich slávnych predkoch. K tým menej známym slovenským krajanom určite patrí šaliansky rodák Ján Čiernihaus, ktorý sa zviditeľnil vo svete okrem iných konštrukcií a projektov, najmä ako blízky spolupracovník G.A. Eiffela pri stavbe slávnej Eiffelovej veže v Paríži.
Narodil sa roku 1842 v učiteľskej rodine v Šali, kde trávil aj posledné roky svojho plodného života.
Ján Čiernihaus študoval v rodisku a gymnaziálne roky prežil v Trnave a Nitre. Vysokú školu technickú začal študovať vo Viedni a ukončil ju na ETH v Zürichu.
Mal
dve deti, obe dievčatá. Pracoval najskôr vo Viedni na riaditeľstve železníc.
Projektoval strešné konštrukcie a oceľové mosty. Ako mladý inžinier,
architekt podieľal sa na projektovaní odvážneho projektu Bosporského prieplavu,
čím sa dostal do pozornosti svetových médií a získal si tiež medzinárodnú
rešpekt.
Aj
francúzsky architekt G. A. Eiffel prejavil záujem o spoluprácu s ním,
hoci bol o desať rokov mladší od neho. V tom období sa chystala
svetová výstava a pri tejto príležitosti bola naplánovaná výstavba
dominanty Paríža, stavba tristo metrovej veže v centre francúzskej
metropoly.
Túto
náročnú stavbu sa rozhodol realizovať vážený podnikateľ G. A. Eiffel a za
spolupracovníka si zvolil práve nášho rodáka J. Čiernihausa. S jeho
pomocou riešil výpočet a tavbu nosnej konštrukcie, ktorá mala váhu deväť
miliónov kilogramov, súčasne ho Eiffel poveril odborným dozorom na tejto
unikátnej stavbe. Výstavba bola ukončená roku 1888 a celá stavba trvala
len osemnásť mesiacov. Autor stavby však skončil tragicky, asi z dôvodu
finančných ťažkostí, spáchal samovraždu. S našim architektom sa tiež
rozišiel, preto Ján Čiernihaus využil medzinárodný
konkurz vypísaný uhorským kráľovským dvorom na výstavbu dunajského mostu
v Budapešti, ktorý vyhral. Okrem toho sa stal projektantom prakticky
všetkých budapeštianskych mostov.
Je
autorom aj konštrukcie Východnej železničnej stanice ako aj Centrálnej
budapeštianskej kotolne. Je aj autorom
jedinečného v tom čase prvého otáčacieho mostu v Európe,
postaveného v chorvátskej Rijeke.
Ešte v čase spolupráce s A.G. Eiffelom vyhotovil návrhy na stavby mostov cez Dunaj v Komárne a cez Tisu v Segedíne.
Vo Viedni postavil most Stadlau cez Dunaj. Treba zdôrazniť a oceniť, že tento slovenský konštruktér sa púšťal do náročných stavieb mostov pritom si výpočty robil sám a tým si zobral na seba veľkú zodpovednosť, že nosnosť aj po rokoch predimenzovanej dopravy bola vypočítaná tak, že rátala so značným preťažením. V tých časoch neboli počítače ani iné technické vymoženosti, ktoré by konštruktérom uľahčili náročné výpočty, bol jedine papier a ceruzka. Viaceré jeho mosty prežili aj nástup 21 storočia.
Po vzniku prvej Československej republiky roku 1918 sa Ján Čiernihaus vrátil do rodnej Šale, kde roku 1927 ako 65 ročný zomrel.
Tak ako je to v mnohých iných prípadoch (ako napríklad Ladislava Hudeca autora výškových budov v Śanghaji, či slávneho sochára Antona Štróbla) aj túto vynikajúcu osobnosť slovenského pôvodu si neoprávnene privlastňujú iní, v tomto prípade Maďari, či Francúzi. Je pravda, že v čase totálnej maďarizácie tak ako tisíce iných slovenských rodín si musel jeho otec, učiteľ Dominik Čiernihaus pomaďarčiť meno na Feketehazy. Tak sa vo svetových encyklopédiách pri jeho mene objavuje národnosť maďarská. Málokto na Slovensku si uvedomuje, že viaceré mosty a konštrukcie vo svete staval tento Slovák vo svete známy architekt a konštruktér. Domovom mu boli okrem slovenských miest Šale, Trnavy a Nitry aj významné svetové metropoly Paríž, Zürich a Viedeň.
Ako v prípade mnohých našich slávnych rodákov neboli sme mu doma na Slovensku schopní postaviť pamätnú tabuľu ani sochu, a však nemáme problém postaviť pamätník T. G. Masarykovi, či Schöne Nácimu.
Ján Čiernihaus počas svojho plodného života stavbou mostov a iných technicky náročných stavieb významne prispel k rozvoju stavebníctva a architektúry. Postavil tak vlastné pamätníky, ktoré charakterizujú jeho vysokú odbornosť. Sú to trvalé pomníky v podobe mostov a železničných konštrukcií, ktoré dodnes slúžia ako pomyselné mosty porozumenia medzi ľuďmi a národmi žijúcimi v Európe.
Pripomínajme si tých, na pleciach ktorých stojíme, aby sme ďalej dovideli. K nim iste môžeme zaradiť u nás žiaľ málo známeho a skromného šalianskeho rodáka Jána Čiernihausa, ktorý šíril dobré meno nám Slovákom vo svete v období nášho národného útlaku.
Prof. MUDr. Igor Tomo
zdroj: www.pansu.sk, 2019-05-16
https://www.chelemendik.sk/Slovak_Jan_Ciernihaus_spolustavitel_Eiffelovky_332701730.html
Ján Čiernihaus ( Feketeházy) († 85r.)
Konštruktér, projektant, architekt a slovenský staviteľ mostov, bol blízky spolupracovník G.A. Eiffela pri stavbe slávnej Eiffelovej veži v Paríži
Kategória: veda a vzdelanie, technika
* 16.05.1842 Slovensko, Šaľa
† 31.10.1927 Slovensko, Šaľa
Slovensko
Stručný popis:
Ján
Čiernihaus sa narodil v Šali 16.mája 1842 v učiteľskej rodine. Jeho otec bol
Dominik a matka Anna rodená Feketová. Základné vzdelanie dostal v rodnom meste
a potom pokračoval v štúdiu na gymnáziu v Nitre a Trnave. Vysokú školu
absolvoval na technickej vysokej škole vo Viedni a v Zürichu. Po štúdiu sa stal
pracovníkom na riaditeľstve štátnych železníc vo Viedni kde projektoval mosty a
strešné konštrukcie budov. So svojou manželkou Júliou mal dve deti, obe
dievčatá. Šaliansky rodák Ján Čiernihaus, ktorý sa zviditeľnil vo svete okrem iných
konštrukcií a projektov, najmä ako blízky spolupracovník G.A. Eiffela pri
stavbe slávnej Eiffelovej veži v Paríži.
Narodil sa roku 1842 v učiteľskej rodine v meste Šaľa, kde trávil aj posledné
roky svojho plodného života. Ján Čiernihaus študoval v rodisku a gymnaziálne
roky prežil v Trnave a Nitre. Vysokú školu technickú začal študovať vo Viedni a
ukončil ju na ETH v Zürichu. Mal dve deti, obe dievčatá. Pracoval najskôr vo
Viedni na riaditeľstve železníc. Projektoval strešné konštrukcie a oceľové
mosty. Ako mladý inžinier, architekt podieľal sa na projektovaní odvážneho
projektu Bosporského prieplavu, čím sa dostal do pozornosti svetových médií a
získal si tiež medzinárodnú rešpekt.
Aj francúzsky architekt G. A. Eiffel prejavil záujem o spoluprácu s ním, hoci bol o desať rokov mladší od neho. V tom období sa chystala svetová výstava a pri tejto príležitosti bola naplánovaná výstavba dominanty Paríža, stavba tri stometrovej veže v centre francúzskej metropoly. Túto náročnú stavbu sa rozhodol realizovať vážený podnikateľ G. A. Eiffel a za spolupracovníka si zvolil práve nášho rodáka J. Čiernihausa. S jeho pomocou riešil výpočet a tavbu nosnej konštrukcie, ktorá mala váhu deväť miliónov kilogramov, súčasne ho Eiffel poveril odborným dozorom na tejto unikátnej stavbe. Výstavba bola ukončená roku 1888 a celá stavba trvala len osemnásť mesiacov. Autor stavby však skončil tragicky, asi z dôvodu finančných ťažkostí, spáchal samovraždu. S našim architektom sa tiež rozišiel, preto J. Čirhohaus využil medzinárodný konkurz vypísaný uhorským kráľovským dvorom na výstavbu dunajského mostu v Budapešti, ktorý vyhral. Okrem toho sa stal projektantom prakticky všetkých budapeštianskych mostov.
Je autorom aj konštrukcie Východnej železničnej stanice ako aj Centrálnej budapeštianskej kotolne. Je autorom jedinečného v tom čase prvého otáčacieho mostu v Európe, postaveného v chorvátskej Rijeke. Ešte v čase spolupráce s A.G .Eiffelom vyhotovil návrhy na stavby mostov cez Dunaj v Komárne a cez Tisu v Segedíne. Vo Viedni postavil most Stadlau cez Dunaj. Treba oceniť, že tento slovenský konštruktér sa púšťal do náročných stavieb mostov pritom si výpočty robil sám a tým si zobral na seba aj zodpovednosť, že nosnosť bude po rokoch predimenzovanej dopravy musieť byť vypočítaná tak, že rátala so značným preťažením. V tých časoch neboli počítače ani iné vymoženosti, ktoré by konštruktérom uľahčili náročné výpočty, bol jedine papier a ceruzka. Viacerá jeho mosty prežili aj nástup 21 storočia. Po založení prvej Česko-Slovenskej republiky roku 1918 sa Ján Čiernohaus vrátil do rodnej Šale, kde roku 1927 ako 85 ročný zomrel.Tak ako je to v mnohých iných prípadoch (ako napríklad Ladislava Hudeca autora výškových budov v Śanghaji, či slávneho sochára Antona Štróbla) aj túto vynikajúc osobnosť slovenského pôvodu si neoprávnene privlastňujú iní, v tomto prípade Maďari, či Francúzi. Je pravda, že v čase totálnej maďarizácie tak ako tisíce iných slovenských rodín si musel jeho otec, učiteľ Dominik Čiernihaus pomaďarčiť meno na Feketeházy. Tak sa vo svetových encyklopédiách pri jeho mene objavuje národnosť maďarská. Málokto na Slovensku si uvedomuje, že viaceré mosty a konštrukcie vo svete staval tento Slovák vo svete známy architekt a konštruktér. Domovom mu boli okrem slovenských miest Šale, Trnavy a Nitry aj významné svetové metropoly Paríž, Zürich a Viedeň. Ján Feketeházy má v Šali od r. 2002 dve pamätné tabule, jedna ulica v meste nesie jeho meno a od r. 2004 funguje v meste Šaľa aj spoločenský dom , ktorý nesie jeho meno. V dome je zriadená aj pamätná izba Jána Feketeházyho. V roku 2002 vyšla aj monografia mesta pod názvom Šaľa 1002-2002 a následne v r. 2004 pod názvom Šaľa , kde sa o ňom píše. Ján Čiernohaus počas svojho plodného života stavbou mostov a iných technicky náročných stavieb významne prispel k rozvoju stavebníctva a architektúry. Postavil tak vlastné pamätníky, ktoré pripomínajú jeho vysokú odbornosť. Sú to trvalé pomníky v podobe mostov, železničných konštrukcií, ktoré dodnes slúžia ako pomyselné mosty porozumenia medzi ľuďmi a národmi žijúcimi v Európe.
Zdroj: https://www.osobnosti.sk/osobnost/jan-ciernihaus-feketehazy-5761
PRÍBEH EIFFELOVEJ VEŽE: 2,5 milióna nitov, robotnícke štrajky i pokusy o jej odstránenie
V období 80-tych rokoch 19. storočia
bol už Gustave Eiffel známym konštruktérom nielen vo
Francúzsku, ale i za jeho hranicami. Preslávil sa
predovšetkým ako špecialista na železničné
mosty. Väčšina odborníkov vtedy obdivovala
jeho známy oblúkový most cez rieku Douro v Portugalsku
alebo jeho elegantnú obdobu v juhoafrickom Garabite. Aj preto sa
práve na Eiffela obrátil sochár Auguste Bartholdi, aby mu
pomohol so Sochou slobody, ktorá mala byť darom Francúzska Amerike k
100. výročiu vyhlásenia nezávislosti. Práve túto celosvetovo známu pamiatku
sa snažili inžinieri z krajiny galského kohúta prekonať. Podarilo sa
to však iba jednému.
Gustav
Eiffel - wikimedia.com, illustration by François Touranchet
V roku 1889 - Francúzsko usporiada svoje 100. výročie Veľkej francúzskej revolúcie, pričom sa posnaží, aby sa pompéznosťou a kvalitou vyrovnalo najznámejšiemu americkému dňu. Prípravy sa rozbehli už v prvej polovičke osemdesiatych rokov. Hľadal sa priestor, kam veľkolepú akciu umiestniť a začalo sa uvažovať aj nad tým, čím obecenstvo ohromiť. Medzi inžiniermi bojujúcimi o túto lákavú zákazku sú aj Émile Nouguier a Maurice Koechlin, dvaja Eiffelovi spolupracovníci, ktorí deň čo deň premýšľajú, čo by výstave mohlo dodať potrebnú atraktivitu - napadne im vysoká veža.
Neboli však prví. Takouto myšlienkou sa opakovane a
z rôznych dôvodov neúspešne zaoberali stavitelia z Európy i v Spojených
štátoch. Viac než mesiac spracúval Koechlin predstavu výpočtami a nákresmi, aby
tak 6. júna 1884 zhotovil návrh "Veľkého pylónu tvoreného štyrmi
mrežovými nosníkmi s odchýlenými pätami a vo vrchole sa zbiehajúcimi,
spojenými v pravidelných intervaloch kokovými brvnami." Tento
prvotný návrh 300 metrovej veže bol neznámy až do roku 1939, kedy Koechlin k
výročiu jednej z architektonických výstav spísal Historické resumé o
vzniku Eiffelovej veže.
Koechlin a Nouguier predložili návrh Eiffelovi, ktorý im však oznámil, že nemá v úmysle sa v tejto veci angažovať. Povolil ale, aby v projekte pokračovali, a tak sa inžinieri pustil do práce, pričom si na pomoc prizvali architekta Stephena Sauvestra. Ten pridal do prvého poschodia dekoratívny oblúk, do druhého pavilón a na vrchoľ veže malú kupolu. V tejto podobe sa návrh objavil na výstave dekoratívneho umenia na jeseň 1884.
Medzitým si inžinieri dali návrh patentovať. Eiffelovi sa ale vec rozležala v hlave. Zrejme si uvedomil, že byť tvorcom najvyššej stavby na svete s vlajúcou francúzskou vlajkou na vrchole je otázka veľkej prestíže. Svoje rozhodnutie tak nakoniec zmenil a v decembri od inžinierov patent kúpil. Keď potom v marci roku 1885 návrh oficiálne prezentoval, uvádzal ho ako projekt Gustava Eiffela vytvorený Mauricem Koechlinom a Émilom Nouguierem, inžiniermi firmy Eiffel a nezávislým architektom Stephenom Sauvestrom.
I napriek tejto skutočnosti by bez Eiffela
veža zrejme nikdy nestála. S príznačnou vytrvalosťou robí všetko pre to, aby
bol návrh úspešný a realizovaný. Jeho talent, kontakty, popularita a nakoniec i
peniaze spôsobili, že veža sa nakoniec postaví. V máji 1886 je vypísaný
konkurz na stavbu svetového formátu, pričom tak s veľkým náskokom vyhráva 300
metrová železná veža štvorcového pôdorysu na Martových poliach. Medzi
konkurenčnými projektami sa objaví všeličo - veža v indickom štýle, ktorej
nosné piliere predstavujú železné slony, konštrukcia zdobená
keramikou či stavba zložená výhradne z balkónov. Výstredné návrhy
však Eiffelovu vežu neohrozili, nakoľko bolo viacmennej rozhodnuté ísť proti
zabehnutým trendom a odvážne demonštrovať technologický pokrok holou
kovovou konštrukciou.
Začiatkom roka 1887 Eiffel podpísal zmluvu, podľa ktorej dostane na stavbu 1 500 000 frankov (asi len pätina všetkých nákladov) pod podmienkou, že bude vežu spravovať 20 rokov, na čo sa následným vlastníkom stane mesto.
Ako je známe, nie všetci boli názoru, že železný obor v centre hlavného mesta je dobrý nápad.. Niektorí architekti sa báli, že sa stavba zrúti, iní mali zas estetické námietky. Protestovali majitelia pozemkov, novinári a hlavne umelci. Tí dokonca spísali petíciu, ktorú podpísalo cez 300 francúzskych architektov, spisovateľov, maliarov, sochárov a iných ochrancov starého Paríža. Písalo sa v nej, že: "Goticky vznešený Paríž by nemal byť znesvätený bezúčelovou a monstróznou Eiffelovou vežou. Predstavte si, keď táto komická, gigantická veža, veľká ako komín továrne, ovládne Paríž a svojou barbarskou výškou rozdrví Notre Dame, Louvre, kupolu Les Invalides i Víťazný oblúk. Po 20 rokoch sa budeme pozerať len na ohavný tieň ešte ohavnejšieho stĺpu z čierneho kovu."zdroj:
Eiffel však trval na tom, že
aj jemu ide o krásu Paríža a že veža bude hlavne "skvelou ukážkou
pokroku, ktorý v tomto storočí učinilo inžinierske umenie". Filigránske
tvary a výber materiálu podľa neho odhalia skryté spojenie stavby s
prírodou, nakoľko boli vybraté z dôvodu tvrdých poveternostných podmienok.
Maurice Koechlin pri kostre stavby vytvoril cez 1700 nákresov, na ktorých bolo
viac než 18 000 detailov konštrukčných prvkov, ktoré sa vyrábali a čiastočne
montovali v Eiffelových dielňach. Prefabrikáty sa potom loďou prevážali na
stavenisko, kde sa pomocou nitov (ktorých je cez 2,5 milióna) montovali
do finálnej podoby.
Pracovalo so od skorého rána až do súmraku, po celý rok a za každého počasia. Eiffel zamestnával 80 až 250 robotníkov, ktorí mali skúsenosti s prácou so železom. Platil im na tú dobu nadštandardne dobre, pričom pre nich zriadil aj závodnú jedáleň, ktorá podávala jedlo priamo na veži. Tvrdo a bez milosti vymáhal dochádzku a profesionalitu. I napriek tomu sa však ani on nevyhol štrajku za zvýšenie platu pri rizikovej práci vo výške. Vďaka perfektnej príprave v projektovej kancelárii a v dielňach, rovnako ako organizácii na pracovisku, bola stavba za dva roky a dva mesiace hotová a 31. marca 1889 zaviala na vrchole hromozvodu trikolóra. I keď s podobnou stavbou neboli doteraz žiadne skúsenosti, nedošlo počas prác k žiadnemu smrteľnému úrazu.
Nové znamenie Paríža, nový div sveta" - takto označil na svojej titulke Eiffelovku český časopis Světozor. Eiffel zvíťazil. Jeho veža sa stala vrcholom výročia Veľkej francúzskej revolúcie, od 15. mája do 6. novembra prilákala 2 000 000 turistov, ktorí tu utratili 6 509 901 frankov. Aj napriek úspechu však strávil Eiffel posledných 20 rokov života bojom proti demontáži stavby. Po poklese návštevnosti sa totiž uvažovalo, že v roku 1909, kedy Eiffelovi vyprší vlastníctvo, bude veža odstránená.
Keď staviteľovi nepomohla argumentácia o národnej hrdosti, pustil sa úspešne do experimentu s rádiovým prenosom, čo sa ukázalo ako dobrý nápad, najmä za prvej a druhej svetovej vojny, keď tu bol umiestnený strategický vysielač. Zriadil tu aj meteorologickú a aerodynamickú stanicu. Dnes slúži Eiffelovka taktiež ako televízna veža a má i zariadenia pre leteckú navigáciu. Do roku 1930 to bola najvyššia stavba sveta. O necelých 18 metrov ju potom prekonal Chrysler Building v New Yorku.
ZDROJ: wikipedia.org, history.com, sme.sk, toureiffel.paris
FOTO: pixabay.com, wikimedia.org, wikipedia.org, pixabay.com, wikipedia.org, pixabay.com, wikipedia.org
TAGY: história, architektúra, francuzsko, Zaujímavosti z histórie, eiffelovka
Parížania ju nenávideli a
mali ju po 20 rok zbúrať. Eiffelova veža dnes oslavuje 130 rokov a toto je jej
príbeh
Matej Mensatoris, Paríž, 31. marca 2019
Ak navštívite Paríž, Eiffelovku nemôžete vynechať.
Písal sa rok 1889, keď 31. marca o 13:30 s veľkou slávou inaugurovali železnú konštrukciu slávnej Eiffelovej veže. Jej konštruktér, Gustave Eiffel, vtedy vyvesil na jej vrchol francúzsku trikolóru. Život slávnej veže, ktorú pozná celý svet, práve začal.
Počiatky
V roku 1889 mal Paríž hostiť Svetovú výstavu, čo bola v tom čase tá najvýznamnejšia udalosť sveta. Prirodzene, hlavné mesto Francúzska chcelo svet šokovať a dokázať, že nie je iba miestom s bohatou kultúrou a starou architektúrou, ale aj moderným mestom a centrom vedy.
Porota preto vyhlásila súťaž na stavbu, ktorá by Paríž na Svetovej výstavy mohla reprezentovať. Z postupujúcich projektov bol napokon vybraný ten, od Gustave Eiffela. Ten ale samotnú vežu nevymyslel. Jej autormi boli Émile Nouguier a Maurice Koechlin, ktorí dostali nápad postaviť vysokú vežu poňatú ako pylón na štyroch oporných nohách. Projekt potom ešte aj esteticky doladil architekt Stephen Sauvestre. Eiffel 18. septembra 1884 predložil projekt, aby dostal povolenie skonštruovať kovové pylóny v takých rozmeroch, aby mohol presiahnuť výšku 300 metrov.
- Má výšku 324 metrov a váži 10 100 ton.
- Náklady na jej výstavbu boli presne 7 739 401 frankov.
- V čase skonštruovania bola najväčšou stavbou sveta a tento titul si držala 41 rokov, pokiaľ v New Yorku nepostavili Chrysler Building.
- Vežu do dnešného dňa navštívilo viac ako 243 miliónov turistov.
- Ide tak o najnavštevovanejšiu atrakciu sveta.
Začiatok výstavby
Konštrukcia veže sa začala v roku 1887. Eiffel pôvodne plánoval, že veža bude stáť na oboch brehoch Seiny a rieka bude pretekať pomedzi nohy veže. To sa ale nestretlo s pozitívnymi reakciami, a tak sa rozhodlo o jej umiestnení na Marsových poliach.
Eiffel musel okrem toho riešiť množstvo konštrukčných problémov. Bolo potrebné zvoliť správne materiály, aby veža mohla mať naozaj plánovaných 300 metrov. Veľkým problémom boli aj základy, ktoré mali siahať až 7 metrov do hĺbky. Na stavbu bolo použitých až 7300 ton železa a až 2,5 milióna nitov.
Nespokojnosť Parížanov
Mnohí Parížania túto stavbu od počiatkov nenávideli. Bola pre nich ako päsť na oko popri Invalidovni, Louvre či Víťaznom oblúku. Najmä osobnosti z literatúry a umenia nešetrili kritikou. Častovali ju hanlivými slovnými spojeniami typu "skutočne tragický stĺp verejného osvetlenia", "skelet strážnej veže", "komín továrne vo výstavbe", "kostra, ktorá má byť ešte vyplnená opracovanými kameňmi alebo tehlami". K veľkým kritikom patril napríklad skladateľ Charles Gounod, ale aj spisovateľ Guy de Maupassant, Alexandre Dumas ml., básnik Francois Coppée, básnik Leconte de Lisle či spisovateľ a dramatik Victorien Sardou.
Výstavba a jej otvorenie
Veža mala byť postavená iba za jeden rok. Tento limit sa ale ukázal ako nereálny, no aj tak bola postavená na tú dobu za rekordne krátky čas. Celá výstavba totiž trvala iba dva roky, dva mesiace a päť dní. Každý diel musel byť umiestnený na vopred presne určené miesto. To predstavovala mnoho komplikácií, s ktorými sa robotníci museli vysporiadať.
Pri pohľade na stavbu možno aj vám skrsla v hlave myšlienka, koľko robotníkov pri stavbe zomrelo. Tu sa ale veža môže popýšiť krásnou štatistikou. Počas samotnej výstavby totiž nezomrel nikto. Jeden robotník vo voľnom čase ale z veže spadol, keď sa predvádzal pred svojou priateľkou.
Výhľad z Eiffelovej veže
Dňa 15. mája 1889, v deň otvorenia Svetovej výstavy, bola stavba sprístupnená pre verejnosť. Veža dostala červený náter, ktorý sa v priebehu nasledujúcich rokov menil.
Mala stáť iba 20 rokov
Veľkú radosť odporcom veže spôsoboval fakt, že Eiffelovka mala byť iba dočasnou stavbou a po 20 rokoch mala byť zdemolovaná. To sa však nestalo. Veža si na seba zarobila už po 6 rokoch od otvorenia na výbere vstupného. Pred samotným zbúraním ju ale zachránil fakt, že bol na jej vrchol umiestnený vysielač. Navyše slúžila na meteorologické merania a rôzne fyzikálne pokusy. K plánovanej demolácii tak nikdy nedošlo.
Spomínaný spisovateľ Maupassant, jej veľký odporca, paradoxne v kaviarni vo veži trávil veľa času. Traduje sa história, že na otázku, prečo ju navštevuje, odpovedal: "Toto je jediné miesto v Paríži, odkiaľ ju nevidím".
Najväčšia atrakcia Paríža
Eiffelova veža sa v priebehu
nasledujúcich rokov stala neodmysliteľnou súčasťou Paríža a dnes je jeho
symbolom. Ročne ju navštívi do 7 miliónov návštevníkov, čo z nej robí nielen
najnavštevovanejšiu atrakciu Paríža či Francúzska, ale aj celého sveta..
Foto: Pixabay, Foto: Eiffelova veža, interez.sk
súhrn doplňujúcich zaujímavých článkov k téme - Životný štýl a objavy na prelome 19./20. storočia
vypracovala: PhDr. Šothová